SMREK L. s.r.o.

súkromné stránky

Prekladač - Translate

Návštevnosť
DnesDnes176
VčeraVčera234
CelkomCelkom44202

Stredný tank T-34

t34T-34 bol sovietsky stredný tank vyvinutý na prelome 30. a 40. rokov 20. storočia. V dobe svojho vzniku bol podľa amerického autora Stevena Zalog najlepším stredným tankom na svete. V čase začatia vojny nacistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu (operácia Barbarossa), teda 22. júna 1941, neboli nemecké tanky z hľadiska technických parametrov schopné sa tomuto sovietskemu tanku úspešne postaviť v boji. Teoreticky ich prekonával výzbrojou aj pancierovaním. V priebehu druhej svetovej vojny ho prekonali až novšie stroje ako nemecký Panther z roku 1942 a po vylodení spojencov americký tank M26 Pershing z roku 1944, ktorý bol však v tom čase radený medzi ťažké tanky.
 
Vývoj :
Počiatky vývoja tanku T-34 spadajú do roku 1937, kedy CHTZ (Charkovskij tankovyj zavod) dostal zákazku na tank, ktorý by mal nahradiť tanky radu BT. Tieto stroje vychádzali z tanku M1930 amerického konštruktéra Johna Waltera Christieho a ich parametre hlavne čo do pancierovania boli nedostatočné. Šéfkonštruktér Michail Koskin bol svojimi nadriadenými podrobne inštruovaný, že sa hľadá nový kolopásový tank, však vedomý si konštrukčných obmedzení tohto typu vypracoval okrem neho (A-20) aj variant s čisto pásovým podvozkom, ktorú nazval A-32. V roku 1938 demonštroval obe konštrukcie pred výborom Rady obrany ZSSR, pričom variant A-32 bola okamžite odsúdená veliteľmi Červenej armády, maršalmi Vorošilovom a Kulikom. Najmä Kulik vraj šalel, že si konštruktér vôbec dovolil nejakú nekolopásovou variantu ponúknuť a odprevadil svoj príkry súd koncepcie pásového tanku "odbornými dobrozdaniami a doktrínami", ktoré by skutoční odborníci na tankovú techniku ​​odmietli. Stalin však k všeobecnému prekvapeniu rozhodol, že postavené a pripustené ku skúškam budú oba prototypy. Vývoj tanku A-32, premenovaného na T-32, teda mohol pokračovať. Čakala ho ťažká cesta, pretože predsedom komisie pre posúdenie spôsobilosti oboch typov bol neskôr menovaný práve Kulik.
V roku 1939 sa vykonalo vyhodnotenie oboch strojov. Kulik urobil všetko možné, aby zdôraznil závady u prototypu T-32 a zároveň banalizoval podobné závady pri stroji A-20. Pod jeho tlakom sa komisia klonila k odmietnutiu stroja, nakoniec však pod dojmom zastrelovacích skúšok, z ktorých T-32 vyšiel lepšie, stroj neodmietla. Postaviť sa proti maršalovi sa však neodvážila a rozhodnutie, ktorý typ dostane prednosť, odložila. Vrchné velenie nejakú dobu váhalo, avšak pri zvážení omnoho väčšieho potenciálu ďalšieho vývoja pri type T-32 sa rozhodlo odporučiť ho do sériovej výroby v trochu upravenej variante, ktorá bola neskôr pomenovaná T-34. Prvá verzia tanku bola vyzbrojená kanónom kalibru 76 mm, označujú sa teda ako T-34/76. Išlo o trochu rôznorodú skupinu s mnohými rozličnými úpravami a odlišnosťami pokiaľ išlo o výrobnú technológiu. V roku 1943 bola zahájená produkcia tankov vyzbrojených 85 mm kanónom, ktoré mali predstavovať odpoveď na nové nemecké tanky Tiger a Panther, ktoré T-34/76 vysoko prekonávali. T-34/85 predstavoval primeranú odpoveď, hoci otázka pomeru síl medzi ním a jeho vyššie zmienenými protivníkmi je dodnes zdrojom vášnivých polemík odborníkov aj obdivovateľov oboch typov.
 
Výroba :
Dňa 19. decembra 1939 Komisariát strojárstva vydal závodu ChPz príkaz vyrobiť nultú sériu tankov, ktoré po drobných zmenách dostali označenie T-34. Ich prvé skúšky boli veľmi úspešné, avšak postupom času sa začali prejavovať určité nedostatky v nadpriemerne rýchlom opotrebovaní niektorých dielov, čo viedlo k ďalšiemu zastaveniu produkcie v marci 1940, kedy maršal Kulik nariadil zrušenie výroby a vyvinutie iného, ​​nového tanku. Jeho rozhodnutie bolo nakoniec zvrátené, však aj tak došlo k ďalšej strate času.
Tanky T-34 boli poháňané vznetovým motorom V-2, ktorý vznikol ako pokračovanie vývoja experimentálneho leteckého motora. To sa odrážalo v jeho neobvykle nízkej hmotnosti, dané rozsiahlym použitím hliníkových zliatin. Väčšina strojov vyrobených v roku 1940 však bola kvôli nedostatku motorov V-2 vybavená motorom Mikulina M-17 (z tanku BT), čo bol v licencii vyrábaný nemecký motor BMW VI.
Napriek tomu dostala Červená armáda do zahájenia vojny nacistického Nemecka proti Sovietskemu zväzu asi 1225 tankov T-34, čo bola impozantná sila. Drvivá väčšina z nich bola prednostne pridelená západným vojenským okruhom, kde potom čelili nemeckému vpádu. Nasadenie nebolo však úspešné, napriek ich technickej prevahe nad strojmi nepriateľa. Bolo to pravdepodobne spôsobené príčinami ako nedostatočný výcvik posádok a organizačné zmätky. Faktom je, že počas prvých 2-3 týždňov po začiatku operácie Barbarossa boli sovietske tankové formácie v západných vojenských okruhoch prakticky úplne zničené. Tento osud stretol ako jednotky vyzbrojené tankami typu KV, tak jednotky s tankami T-34.
Zároveň však nabiehala výroba v továrňach a krajina prechádzala na totálne vojnové hospodárenie. Výsledkom bola ohromujúca produkcia okrem iného aj tankovej techniky: do konca roka 1941 bolo vyrobených cez 1500 tankov T-34 a produkcia stále stúpala napriek územným a hospodárskym stratám. Čiastočne to bolo aj tým, že sa velenie Červenej armády rozhodlo pre unifikáciu výzbroje. V roku 1942 bolo vyrobených asi 12 520 strojov, v roku 1943 asi 15 700 T-34/76 a takmer 300 strojov typu T-34/85, v roku 1944 asi 3000 T-34/76 a 11 800 strojov T-34 / 85 a v roku 1945 12 500 strojov T-34/85 (z toho asi 7 330 do konca vojny). Celkom ZSSR vyrobil v rokoch 1940-1945 vyše 50 000 týchto tankov, celková produkcia všetkých typov T-34 vrátane povojnovej činí vyše 60 000 kusov. Výroba bola zastavená v roku 1946, v 50. rokoch však boli ešte nejaké stroje vyrobené v zbrojovkách sovietskych satelitov, konkrétne Poľska a Československa. Jednalo sa asi o 4 500 strojov.
 
Porovnanie s nemeckými tankami :
V dobe svojho prvého nasadenia predstavovali tanky T-34 celkom novú kvalitatívnu triedu v rámci tankových konštrukcií. Nemecké tanky typov Pz I, vyzbrojené dvoma guľometmi, Pz II s 20mm kanónom, Pz 35 (t), Pz 38 (t) a Pz III s 37mm kanónom ho vôbec nemohli ohroziť, pretože nedokázali prestreliť jeho pancier ani z tesnej blízkosti. Trochu lepšie si viedli nové Pz III s 50mm kanónom a stíhač tankov Panzerjäger I, ktoré mohli prestreliť niektoré slabšie časti zadného panciera. Najlepšie na tom boli tanky typu Pz IV, vyzbrojené krátkym 75mm kanónom a útočné delá StuG III (vo verziách A až E), ktoré dokázali nablízko prestreliť zadný aj bočný pancier a pri veľkom šťastí údajne aj čelný. Najskôr sa ale museli tak blízko dostať, čo nebolo zas až tak jednoduché, pretože 76mm kanón T-34 bez problémov prebíjal čelný pancier všetkých týchto strojov aj na veľkú vzdialenosť. Nemecké tanky viedli vo vedľajších parametroch, technike a jej kvalite. Všetky mali vysielačky, ich vnútorný bojový priestor nebol tak stiesnený, mali kvalitnejšiu zameriavací techniku ​​a lepšie riešený výhľad von. Tiež boli spoľahlivejšie. Na druhej strane ale tieto rozdiely v sekundárnom vybavení nehrali v prípade stretnutia príliš veľkú úlohu. V roku 1941 T-34 proste nemal súpera.
Situácia sa začala meniť v roku 1942, kedy sa na fronte začali objavovať improvizované stíhače tankov Marder I a prvý Pz IV s dlhým 75 mm kanónom. Tak získal T-34 súpera, s ktorým už musel počítať, hoci ich stále prekonával, aspoň v niektorých typoch boja. Ďalším nebezpečným súperom sa stali útočné delá StuG III, ktoré od série F dostali dlhý 75 milimetrový kanón. Tanky Pz III dostali dlhý 50 mm kanón, takže získali aspoň nejakú, hoci nie príliš veľkú šancu. Tanky T-34 stále predstavovali určitú vyššiu kvalitu, najmä pretože sa postupne darilo zvyšovať počet tých s vysielačkou a vylepšovať ich sekundárne štruktúry, ale niektoré nemecké stroje sa dostávali nebezpečne blízko.
V roku 1943 sa na fronte objavil už celý rad strojov s ktorými sa T-34/76 mohol merať len ťažko. V prvom rade išlo o ťažký tank Tiger (ktorý bol však trochu iná trieda) a "stredný" tank Panther (hmotnosť 45 ton), ktorý T-34 výrazne prekonával najmä presnosťou a účinnosťou svojho 75 mm kanónu. Tiež sa objavil už celý rad nemeckých stíhačov tankov druhej generácie, ktoré už boli schopné zniesť priamy stret s tankami T-34. Zodpovedajúcou odpoveďou sovietskej vojnovej výroby bol tank T-34/85. Vášnivý spor o to, ktorý tank bol lepší, či Panther alebo T-34/85, je dlhoročnou zábavou obdivovateľov tankovej techniky a rozhodnúť ho sa viacmenej nedá, pretože oba tanky boli určené k rôznym úlohám a boli lepšie či horšie v rôznych parametroch.
 
Varianty :
T-34/76
T-34/85
OT-34
TO-34
Samohybné delá na podvozku T-34 :
SU-85
SU-100
SU-122

Druhá svetová vojna - ťažké začiatky :
Prototypy tanku T-34 postavené v januári 1940 mali byť podľa predstáv inžinierov vyskúšané v priebehu Zimnej vojny, avšak tá nakoniec skončila príliš skoro, ako sa mohli zapojiť do akcií. Prvé bojové nasadenie teda čakalo tanky T-34 až po začatí operácie Barbarossa. Prvou zdokumentovanou akciou tankov T-34 je úspešný protiúder jedného práporu 34. tankovej divízie pri rieke San 22. júna 1941. Úspešnosť tejto akcie bola ale (v tejto dobe) skôr ojedinelá. Hoci tanky T-34 mali zdrvujúcu prevahu nad ktorýmkoľvek vtedajším nemeckým tankom, boli ich formácie v prvých 2-3 týždňoch vojny prakticky celkom vyhladené, čo malo niekoľko dôvodov.

Prvým bola nevycvičenosť osádok tankov - jednak absolútna (úroveň výcviku bola v Červenej armáde celkovo veľmi nízka), jednak spôsobená tým, že sa posádky nestihli so strojmi zžiť. Prvé várky týchto tankov navyše trpeli značnou poruchovosťou (čo možno ale povedať o všetkých nových typoch tankov všeobecne). Na svoje si ale prišli aj ďalšie neduhy Červenej armády.

Zrejme najväčší problém predstavovala logistika. V tomto ohľade išlo najmä o dôsledok nekompetencie a diletantizmu veliteľov Červenej armády, najmä už skôr spomenutých maršalov Kulikova a Vorošilova, ktorí systematicky zanedbávali celý logistický úsek. Najhoršie sa tento fakt prejavil u tankových vojsk, na ktoré neboli vystavané zodpovedajúce kapacity skladov, cisterien a zásobovacích vozov, odťahová služba potom prakticky neexistovala. Celá vec bola ešte zhoršená faktom, že tank T-34 bol jeden z mála sovietskych strojov, ktorý používal ako palivo naftu. Táto výnimočnosť (ktorá inak bola veľmi výhodná, pretože tank nemal také tendencie po zásahu vzplanúť) mu bola spočiatku mnohokrát osudná, pretože zatiaľ čo distribúcia benzínu a streliva bola síce úbohá, ale občas fungovala, distribúcia nafty krátko po začatí bojov prakticky prestala existovať. Tých niekoľko cisterien a skladov, ktoré existovali v žiadnom prípade nemohli pokryť spotrebu, veľmi rýchlo vybavila Luftwaffe, pokiaľ ich však na svojom rýchlom postupe nezabral Wehrmacht. Dôsledkom bolo, že najlepšie tanky, akými Červená armáda disponovala, museli byť na ústupe ničené či opustené, pretože ich nebolo možné vziať so sebou.

Druhým aspektom bol chaos a nesúlad v rámci vedenia bojových operácií. V prvom rade veľmi viazla komunikácia medzi jednotkami a najvyšším velením. Stalin, Timošenko a ďalší vedúci vojaci a politici inklinovali k priamemu riadeniu operácií, hoci neboli schopní získavať aktuálne informácie z bojiska a efektívne odovzdávať svoje rozkazy jednotkám. Opakovane sa stávalo, že sa podarilo odovzdať včas iba časť rozkazov, resp. že existovala iba časť z jednotiek, ktoré mali útok vykonať. Tak sa napríklad mohlo stať, že z jednej pešej divízie, jednej jazdnej divízie a tankovej divízie, ktoré mali spoločne vykonať protiútok, sa podarilo zohnať iba 1 tankový prápor, ktorý však nemal adekvátne prostriedky k útoku a bol pri ňom rozdrvený. Opakované pokusy velenia o väčšie operácie rozsiahlejších proporcií a synchronizáciu vyšších jednotiek v zložitejších manévroch končili katastrofami spôsobenými nedodržaním termínov kľúčových častí zoskupení a jeho rozdrvením "časť po časti". Celé divízie a niekedy aj tankové zbory boli presunuté na základe chaoticky sa meniacich a prakticky neoveriteľných informácií z frontu, takže najazdili stovky kilometrov bez jediného výstrelu, opotrebovali sa, spotrebovali väčšinu paliva a utrpeli ťažké straty opakovanými údermi Štuk.

Ak spolupráca na strategickej úrovni viazla, na taktickej rovine bola ešte horšia. Spojenie medzi jednotkami bolo veľmi zlé. Vysielačku (nijako kvalitnú) mali iba veliteľské tanky, ktoré boli navyše vybavené veľmi nápadnou anténou, čo z nich robilo primárne terče. Ak bol teda zničený veliteľský tank, padla akákoľvek šanca na zmeny rozkazov tankovej jednotke a akákoľvek (ovšem aj skôr hypotetická) šance na reálnu koordináciu jednotiek alebo možnosť požiadať o delostreleckú podporu či varovať pred pascou. Ďalšou nevýhodou tohto usporiadania bol fakt, že ak mal veliteľ odovzdať svojej jednotke zmenu rozkazov, tak (ak vynecháme možnosť, že v jednoduchších prípadoch stačilo zmeniť smer a jednotka naďalej išla za ním) musel otvoriť poklop tanku a odovzdať správu za pomoci vizuálnej signalizácie . V tejto chvíli tvoril veliteľ ľahký cieľ pre ostreľovača a mnoho posádok malo kvôli nekvalitnému výcviku problémy s prečítaním jeho signálov.

Veľký problém predstavovala nemecká nadvláda vo vzduchu - nielen kvôli úderom zo strany nemeckého letectva, ale tiež kvôli nerušenému leteckému prieskumu, ktorý nemeckej strane zaisťovala. Nemecké jednotky boli pred sovietskymi často vopred varované a mohli sa pripraviť, zatiaľ čo sovietska strana pri absencii leteckého i pozemného prieskumu útočila naslepo. Veľká jednotka tankov T-34 síce mohla rozdrviť akékoľvek tankové zoskupenie (respektíve zoskupenie akýchkoľvek obrnencov), ktoré by stretla, a prežila bez nehôd ostreľovania väčšinou štandardných protitankových diel, lenže dostať sa k takémuto boju sa jej podarilo len málokedy. Ak vôbec stretla nemecké tanky, tie často jednoducho ustúpili a vylákali ju do pasce, kde ju rozstrieľal zamaskovaný 88mm Flak. V iných prípadoch neexistujúci či zlý prieskum a nekvalitné mapy viedli k tomu, že tanky zapadli do bažín alebo najazdili do mínových polí.

V priebehu vojny došlo k podstatnej zmene situácie. Mohutné výrobné kapacity idúce na plný plyn a značné ľudské rezervy viedli k tomu, že ZSSR chrlil nové tanky aj s posádkami v obrovskom množstve, takže ani výrazný nepomer strát tankov v boji, ktorý v roku 1941 predstavoval 1: 7 v neprospech sovietskej strany, nedokázal Červenú armádu zlomiť (len 8% sovietskych tankov v prvom roku vojny boli moderné typy T-34 a KV). Postupne dochádzalo k vyrovnávaniu kvality oboch armád, ako u posádok tankov, tak veleniu jednotiek.

V rámci kvality osádok išlo o dôsledok strašných strát v nemeckých radoch, kedy na miesto veteránov prišli neskúsení jedinci. Tento trend bol zjavný aj v tankových silách, hoci tie si vďaka svojej elitnosti udržiavali istú úroveň a skôr vysávali kvalitných bojovníkov ostatných druhov zbraní, najmä potom pokiaľ išlo o posádky útočných diel a stíhačov tankov. Na sovietskej strane potom dochádzalo ku zlepšeniu výcviku a postupnému získavaniu skúseností.

Vyrovnávanie kvality ľudí však neprinieslo tak evidentný efekt, ako by malo mať, pretože bol potlačovaný tým, že nemecké tanky a stíhače tankov rýchlo dostihli kvalitatívne svoje náprotivky. Sekundárne zlepšenie tankov T-34 (zlepšenie zameriavacej a pozorovacej optiky, dovybavenie vysielačkami a zníženie poruchovosti) nebolo adekvátne voči faktu, že nemecké tanky dostali nové zbrane s ešte kvalitnejšou optikou a že sa objavili nové tanky a stíhače tankov, ktoré stroje T-34 prekonávali . Sovietska strana reagovala novou generáciou tankov T-34/85, ktorá prekonávala zodpovedajúce stroje radu Pz IV, však už nikdy nezískala tak výrazný náskok, ako na začiatku vojny.

V dôsledku určitého vyrovnania kvality sa naplno prejavila hospodárska prevaha Spojencov. Tank T-34 bol na fronte nasadený vo veľmi veľkom množstve, túto početnú prevahu využívala napr. taktika pre boj s tankami Tiger, ktorá spočívala v tom, že sa minimálne štyri T-34 vrhali na osamoteného protivníka s predbežnou kalkuláciou, že dva až tri z nich budú odpísané, aby sa zvyšok dostal do pozície, odkiaľ bol úspech takmer zaručený - pomer strát 3: 1 bol v tomto prípade považovaný za veľmi výhodný pre sovietsku stranu. Tá všeobecne nijako neľutovala obetovať vlastné sily, ak to považovala za vhodné na urýchlenie operácií a dosiahnutie dobrého výsledku, či už bol definovaný akokoľvek. V mnohých prípadoch sa preto stávalo, že po väčšej ofenzíve musel byť vozový park tankových jednotiek vybudovaný prakticky znovu. Tieto vysoké straty nepadajú na hlavu kvality tanku, sú zapríčinené sovietskym štýlom boja a najmä spôsobom nasadzovania tanku v bojoch v mestách a neprehľadnom teréne.

T-34 v iných armádach :
Stroje T-34 boli v priebehu vojny dodané niekoľkým sovietskym spojencom, najmä v ZSSR zostaveným poľským a československým jednotkám, bulharskej armáde po jej prejdení na stranu ZSSR a juhoslovanským partizánom. Ukoristené tanky používali Nemci a Fíni. K 1. januáru 1945 sa v radoch fínskych tankových vojsk nachádzalo 14 strojov T-34, z toho 7 T-34/76 a 7 T-34/85. Počet tankov T-34 používaných nemeckou armádou je ťažké odhadnúť, ale jednalo sa rádovo minimálne o stovky strojov, z ktorých mnohé boli v nemeckých poľných dielňach rôzne upravené.

Bojové nasadenie po druhej svetovej vojne :
Kórejský konflikt
Tanky T-34/85 prežili druhú svetovú vojnu nielen ako vďačné a lacné exponáty tankových múzeí, ale ako stále použiteľný a vysoko účinný bojový prostriedok. Najväčším konfliktom, ktorého sa zúčastnili, bola kórejská vojna. Keď vojská severnej Kórey prekročili 25. júna 1950 hranice, disponovala 85 tankami typu T-34/85, ktoré mali veľký podiel na jej úspechu, pretože juhokórejská strana ani americké jednotky nedisponovali adekvátnou protizbraňou. Ani v prvej vlne urýchlene dodané tanky M24 neboli zodpovedajúcim protivníkom. Až keď USA neskôr začali masívnym prísunom zodpovedajúcej techniky (M4, M26, pancierovky 89mm), bola prevaha strhnutá na stranu vojsk OSN a nič na tom nezmenili ďalšie dodávky zo strany ZSSR Severokórejcom (odhadované na 200-400 ďalších strojov).
 
Ďalšie nasadenie
Hoci tank T-34 pomaly zastaráva (posledná modernizácia v rámci sovietskych ozbrojených síl prebehla v roku 1969, ďalšie už boli zamietnuté ako neperspektívne), dlho sa udržal vo výzbroji ozbrojených síl z vojenského hľadiska druhoradých mocností či štátov. Bol nasadený proti maďarskému povstania v roku 1956, v Suezskej vojne, pri invázii v Zátoke svíň, v občianskej vojne v Jemene (1961-1967) aj v šesťdňovej vojne na strane Arabov. Od vojny Jom Kippur už bol v rozsiahlejších konfliktoch u modernejšie vyzbrojených armád používaný len ako druhosledový, avšak v konfliktoch chudobných afrických krajín alebo pri bojoch v Juhoslávii v 90. rokoch sa ešte stále uplatňoval, najmä vďaka svojej finančnej dostupnosti. Niektoré chudobné štáty ho mali vo výzbroji ešte na začiatku 21. storočia.