Súkromné stránky

Smrek L.s.r.o.

Prekladač - Translate

Návštevnosť
DnesDnes43
VčeraVčera99
CelkomCelkom38589

Stredný tank T-34/76

t 34 76 rb7Tank T-34/76 bol prvou hlavnou verziou sovietskeho tanku T-34.

Vznik tanku :
V prvej svetovej vojne boli tanky na východnej fronte takmer neznáme a v Rusku sa začali objavovať až za občianskej vojny. Prvé typy tu vyrobené boli kópiou francúzskeho tanku Renault FT-17 a niesli označenie M-17. Po ňom nasledoval typ T-18, ďalej sa vyrábali typy radu BT, ľahké tanky T-60, tančíky T-27 atď. Od polovice tridsiatych rokov tvorili jadro tankových síl stroje typu T-26 a BT, ktoré sa zúčastnili bojov v Španielsku, kde sa vyznačovali nízkou odolnosťou. Preto bolo rozhodnuté o vývoji nového tanku, ktorý by vyhovoval zvýšeným nárokom na vedenie boja a ktorý by bol odolný voči zdokonaľujúcim sa bojovým prostriedkom. Bolo zhotovené niekoľko prototypov, medzi ktorými sa objavil tank s označením A-32. Na základe skúseností s tankovým bojom pri invázii vo Fínsku roku 1939 bolo rozhodnuté, že dôjde k zosilneniu pancierov bez toho, aby to malo vplyv na výkon a pohyblivosť stroja. Tank sa začal sériovo vyrábať roku 1940 a dostal názov T-34 ako pripomenutie štátneho dekrétu z roku 1934, ktorým sa nariaďuje rozšírenie tankových síl.
 
Charakteristika tanku :
Tank T-34 bol svojím spôsobom jednoduchý stroj, ktorý poskytoval iba potrebné pracovné podmienky a pramálo pohodlia. Podvozok tanku T-34 využíval osvedčený a vyskúšaný systém amerického konštruktéra Johna Waltera Christieho. Tento podvozok už úspešne fungoval v tankoch typu BT, ktoré vychádzali z Christieho tankov M1931 a M1932. V porovnaní s inými typmi stredných tankov dosahoval T-34 veľmi priaznivú hodnotu merného tlaku 0,64 kg / cm2, čo malo vplyv na jazdné vlastnosti a manévrovateľnosť v ťažkom teréne. Kvalita pancierovania tanku, ktorého spracovanie bolo skôr hrubé, bola vyššia ako u porovnateľných zahraničných strojov. Najväčšou slabinou tanku bolo ergonomické riešenie veže, ktoré sťažilo úlohy potrebné na ovládanie veže a na streľbu. Neobmedzenému výhľadu z vežového prielezu bránil veliteľovi T-34 ťažkopádny poklop, otváraný dopredu. V zadnej časti veže bol nešťastne riešený zadný previs, ktorý smeroval dopadajúce strely priamo na zraniteľné ložisko veže, alebo pod ktorý nemecká protitanková pechota kládla v boji tanierové míny. Veža sa pôvodne vyrábala zo zváraných valcovaných oceľových plátov, avšak neskôr sa viac používala veža liata.
Nízka silueta vozidla bola skôr výhodou, avšak na druhú stranu znamenala obmedzenie rozsahu uhlov námeru kanóna a spriahnutého guľometu. T-34 z roku 1940 bol vyzbrojený krátkym kanónom L-11 vzor 1938 ráže 76,2 mm, od roku 1941 sa do neho začal montovať kanón F-34 rovnakej ráže, avšak s vyššou počiatočnou rýchlosťou, čo bolo z hľadiska dostrelu a priebojnosti veľkú výhodou. Guľometčík, ktorý bol zároveň radista, mal k dispozícii guľomet DT kalibru 7,62 mm v guľovom lôžku. Začiatkom vojny boli rádiostanicami vybavené iba tanky veliteľov rôt, avšak postupom času sa začal ich počet zvyšovať. Členovia osádky vnútri tanku sa spolu dorozumievali pomocou vnútorného hovorového zariadenia. Prvé modely tanku boli zvyčajne vybavené motorom Mikulina M-17 z tankov série BT, ktorý bol licenčným motorom BMW VI. Stroje vyrobené po roku 1940 už boli opatrené dvanásťvalcovým vznetovým motorom V-2 s výkonom 493 koní. Naftový motor si cenili sovietski tankisti tiež pre to, že nafta pri zásahu stroja nevzbíkla a nevybuchla tak ľahko, ako pri strojoch protivníka, poháňaných benzínom. Prevodovka bola pôvodne štvorstupňová. Tank sa riadil pomocou dvoch riadiacich pák, radiacou pákou, pedálom spojky a brzdovým pedálom. Jeho ovládanie bolo namáhavé aj kvôli neprítomnosti posilňovača riadenia. Vodiči mali po ruke kladivo, ktoré pomerne často potrebovali k poklepaniu páky, za ktorú mali ťahať. Cez tieto nedostatky bol tank aj samotnými posádkami obľúbený pre svoju jednoduchosť a nenáročnosť. Mnohé opravy sa dali urobiť doslova "na kolene," čo bolo v drsných podmienkach východnej fronty veľkou výhodou. Zladením najdôležitejších kritérií, ktorými bola výzbroj, pancierovanie a pohyblivosť, predčil akýkoľvek vtedy vyrábaný tank.
 
Bojové použitie :
Keď Nemecko vpadlo roku 1941 do Sovietskeho zväzu, bol pre nich tank T-34 veľkým prekvapením. Napríklad v bitke pri Brode odolal tento stroj 24 zásahom nemeckého protitankového kanónu ráže 37mm, čo bol pre nemeckých veliteľa i vojakov šok. Rovnakou prekážkou bol aj pre tanky typu PzKpfw III. a PzKpfw IV., ktoré nemali pri čelnom útoku na T-34 šancu. Hoci mali Sovieti týchto moderných tankov dostatok, nedokázali zastaviť nemecký postup. Tankovým vojskám viazlo zásobovanie pohonnými hmotami, pri ústupových bojoch vládol nepredstaviteľný chaos, osádky tankov boli zle vycvičené. Ďalším slabým miestom bola absencia rádiostaníc a s tým spojená nemožnosť účinnej komunikácie. Najväčšou slabinou boja však bol nedostatok schopných veliteľov, ktorí by dokázali riadiť tankový boj. Je všeobecne známe, že od roku 1937 velil Stalin čistkám, pri ktorých došlo k likvidácii armádnych špičiek. Menej sa však vie, že až do roku 1941 mizli s desivou pravidelnosťou aj nižšií dôstojníci. Odhaduje sa, že bolo väznených alebo popravených asi 30 - 40 tisíc týchto dôstojníkov, čo malo za následok katastrofálne výsledky obranných bojov v prvých dvoch rokoch vojny. Tanky sa pri počiatočných stretnutiach pohybovali na bojisku bez toho, aby plnili úlohy, ktoré by za normálnych okolností boli profesionálnymi veliteľmi vyžadované. Navyše im hrozilo nebezpečenstvo zo vzduchu, pretože vo vzduchu mali Nemci výraznú prevahu.

Prvým výrazným víťazstvom Červenej armády vo Veľkej vlasteneckej vojne, na ktorom sa významným spôsobom podieľali tanky T-34, bola bitka o Moskvu v roku 1941, kde vysoko prevyšovali nemecké tanky, ktoré nemali ani zimné vybavenie, v zime zamŕzali a na snehu sa horšie pohybovali . Nemci si už skôr museli priznať podradnosti svojich strojov a začali s rekonštrukciou existujúcich tankov a s vývojom nových. Ďalšou zmenou bolo nahrádzanie bežných protitankových kanónov ráže 37 mm, ktoré na T-34 nestačili, kanóny PAK 40 kalibru 75 mm. Nezaháľali ani Sovieti, ktorí reagovali na pripomienky a T-34 modernizovali. Zmenšil sa zadný previs veže, zvýšil sa objem nádrží paliva, zdokonalila sa prevodovka, stanovište vodiča malo nový poklop. Tank dostal nové 50 cm široké pásy, čelo veže malo pancier o sile 90 mm. Cez tieto zlepšenia nedosiahli T-34 v bojoch u Charkova a pri ústupe ku Stalingradu úspechu, pretože tankovým vojskám stále chýbal výcvik, schopnosť nezávislého uvažovania a rozhodovania. Technická prevaha sovietskych tankov tak zostala opäť nevyužitá. Po bitke pri Stalingrade sa na upevnenie nemeckých pozícií začali vo väčšej miere podieľať tanky Panzer VI. Ausf E (Tiger), ktoré svojim 88 mm kanónom dokázali T-34 ničiť. V tom čase však boli podľa požiadaviek armády modernizované aj tanky T-34. Vzor 1943 mal už vežu novej konštrukcie, boli zavedené dva samostatné menšie poklopy pre veliteľa a nabíjača, nová veliteľská kopula zlepšila výhľad, všetky tanky už boli štandardne vybavované rádiostanicami. Štvorstupňová prevodovka bola nahradená novou päťstupňovou, ktorej radenie prebiehalo ľahšie a tank dosahoval väčšú rýchlosť. Sovieti zachovali účinnosť svojich kanónov zavedením novej podkalibernej strely, ktorá prebíjal 92 mm panciera na vzdialenosť 500 m, čo bola priemerná vzdialenosť tankového stretnutiu. V júli roku 1943 v bitke pri Kursku došlo k stretnutiu sovietskych a nemeckých tankov v rozsahu, ktorý nemal obdoby. Sovieti si boli vedomí, že proti ťažkým tankom Tiger a Panther, ktoré mali v čelných partiách hrúbku panciera 100 mm, nemajú pri klasickom stretnutiu veľa šancí. Posádkam bolo nariadené zvádzať súboje v kratších vzdialenostiach, či vykonávať bočné útoky a streľbou do zraniteľnejších miest tak ničiť nemecké tanky. V bitke pri Prochorovke skutočne využili sovieti lepšiu pohyblivosť a manévrovateľnosť svojich strojov, keď zvádzali boj tank proti tanku. Zničených tu bolo asi 300 nemeckých a 400 sovietskych strojov (údaje z rôznych zdrojov sa líšia), avšak vďaka početnej prevahe sa stali pánmi bojiska Sovieti. Tí po bitke pri Kursku prekonali definitívne Nemcov v objeme výroby tankov. Nástupcom tanku T-34/76 sa stal T-34/85.

Hodnotenie :
Tank T-34 bol rozhodne jedným z nejpokrokovejšie riešených tankov v dejinách, z ktorého konštrukcie vychádza drvivá väčšina moderných obrnených vozidiel. Ako taký býva často nazývaný najlepším tankom 2. svetovej vojny. Široké pásy, veľké pojazdové kolesá a silný naftový motor zaručovali vysokú rýchlosť a vynikajúcu priechodnosť terénom. Šikmé pancierovanie o sile až 70 mm poskytovalo do druhej polovice roku 1942 výhodu odolnosti proti všetkým typom nemeckých tankov a protitankových zbraní s výnimkou protilietadlového dela 8,8cm Flak 18. Jeho najväčšou výhodou však bola jednoduchá konštrukcia, ktorá Sovietom umožňovala stavať ho v takmer neobmedzených počtoch . T-34 vo svojej prvej verzii však mal aj svoju veľkú konštrukčnú chybu. Tou bola bojová veža, ktorá síce pri čelnom pohľade perfektne ladila s šikmými líniami bočného pancierovania korby, bola však príliš malá, takže dovnútra sa okrem kanónu F-34 vošiel len strelec a veliteľ, ale nabíjač už nie. Najmä v divokých prestrelkách s nemeckými tankami to znamenalo obrovskú nevýhodu, pretože veliteľ musel okrem navádzania vodiča a strelca ešte nabíjať delo, ktorého zásoba streliva sa prevažne nachádzala pod podlahou veže, ktorú bolo nutné predtým odstrániť. V stiesnených podmienkach vnútri to bola takmer nadľudská úloha, sťažená navyše potrebou neustálej ostražitosti. Kanón F-34 mal totiž pomerne veľký záklz, na čo doplatilo mnoho ruských tankových veliteľov svojimi životmi. Sovietom sa tento problém podarilo čiastočne vyriešiť variantom T-34 / 76D s novou šesťhrannou vežou s väčším vnútorným priestorom; avšak stále dvojmiestnou. Od konca roku 1943 bol potom T34 / 76 postupne nahradzovaný verziou T-34/85 s novou, trojmiestnou vežou vybavenou kanónom ZiS-3-53 ráže 85mm, s ktorým dokázal, na rozdiel od svojho predchodcu, preraziť čelné panciere nemeckých ťažkých tankov Tiger I a Panther.