Súkromné stránky

Smrek L.s.r.o.

Prekladač - Translate

Návštevnosť
DnesDnes24
VčeraVčera70
CelkomCelkom33934

Ťažký tank KV-1

kv 1KV (tiež Kliment Vorošilov) je označenie radu sovietskych ťažkých tankov pomenovaných po maršalovi Vorošilovi. Prvé stroje začali byť zaraďované do výzbroje na prelome rokov 1939-1940 a vo svojej dobe predstavovali najťažšie a najlepšie pancierovaný tank na svete. Ešte v roku 1941, pri začatí operácie Barbarossa, nemal Wehrmacht žiadny tank, ktorý by sa mohol strojom radu KV postaviť v boji a ohroziť ich.

Tank KV mal však aj svoje nevýhody, najmä potom pomalosť, neohrabanosť a relatívne krátku životnosť pri niektorých kľúčových súčiastkach pohonnej sústavy. Veľkou slabinou bola tiež v neskoršej fáze vojny všeobecne nevyhovujúca výzbroj. V roku 1943 bola koncepcia tankov radu KV opustená a nahradená novou, výrazne rozdielnou radou IS (Josif Stalin), ktorá však bola skonštruovaná tak, aby sa v nej dal použiť rad dielov z KVéček, čo je zrejme dôvodom, prečo sa niekedy uvádza, že stroje IS sú pokračovaním série KV. Je paradoxom, že slávny ťažký tank KV vznikol ako pôvodne nezamýšľaný vedľajší produkt vývoja dvoch iných, nie veľmi slávnych, tankov. Všetko začalo roku 1938 kedy sovietski konštruktéri pracovali na projekte nového stroja, ktorý mal nahradiť zastaraný a nie príliš úspešný tank T-35. Projekt, ktorý sa v hlavách konštruktérov zrodil, počítal s viacnásobnou výzbrojou rozmiestnenou do troch tankových veží. Keď bol model trojvežového stroje predvedený Stalinovi, začal z neho generalisimus dávať dole veže a pýtať sa prítomných konštruktérov čo by to znamenalo. Dostalo sa mu odpovede, že by sa znížila hmotnosť stroja ale aj počet jeho zbraní. Tak bol nakoniec projekt nového tanku schválený ako iba dvojvežový a roku 1939 začali dva konkurenčné tímy pracovať na výrobe prototypov označovaných SMK a T-100.

Mladý konštruktér Ž. J. Kotin, ktorý pracoval na vývoji spomínaného tanku SMK, sa zaštítil Stalinovým nápadom na zníženie počtu veží a začal presadzovať vývoj ešte tretej možnosti voľby nového ťažkého tanku, ktorá by niesla iba jednu vežu. Kotin si totiž uvedomoval, že vícevežové tanky sú slepou uličkou vývoja a ich jediná výhoda, teda viacnásobná delostrelecká výzbroj, je bohato prevážená nevýhodami ako je veľká hmotnosť, zložitosť konštrukcie a vysoké výrobné náklady. Stalin jednovežovou variantu schválil a 27. februára 1939 bolo rozhodnutie posvätené tiež oficiálnym rozkazom číslo 45ss. Kotinovi tak teoreticky nestálo nič v ceste. Ovšem aby mohol súťažiť s konkurenčnými SMK a T-100, musel aj jednovežový stroj splniť zadanie a byť vyzbrojený dvoma delami. Zostávala teda samozrejme jediná možnosť a to inštalovať obe zbrane do jedinej veže.

V leningradskom závode S. M. Kirova súbežne prebiehal vývoj ako tanku SMK, tak jeho jednovežového konkurenta, ktorý získal označenie KV. Za týmito písmenami sa skrývali iniciály mocného sovietskeho maršala Klimenta Vorošilova. Vedúcim konštrukcie tanku KV bol menovaný N. L. Duchcov. Vývoj stroja prebehol doslova v rekordnom čase. 1. februára 1939 (teda ešte pred oficiálnym schválením) sa začali projektové práce, 7. apríla bol hotový technický projekt a maketa tanku a 1. septembra bol skompletizovaný prvý prototyp a začali jeho továrenské skúšky.

Konštrukcia :
Prototyp, aj neskoršie sériové tanky, mal podvozok tvorený na každej strane šiestimi pojazdovými kolesami. Kolesá boli zdvojené, celokovové a opatrené prelismi a drobnými kruhovými odľahčovacími otvormi. Pojazdové kolesá boli rozmiestnené v rovnomerných rozostupoch a každé bolo zavesené a odpružené samostatne pomocou kyvného ramena napojeného na torznú tyč. Vpredu podvozkovej sústavy bolo koleso napínacie a vzadu bolo veľké ozubené koleso hnacie. Zhora dosadal pás na tri rovnomerne rozmiestnené podporné kladky. Šírka pásov bola 70 cm.
Na podvozku spočíval trup, ktorého jednotlivé časti boli spojené prevažne pomocou zvárania. Nos trupu bol tvorený dvoma doskami, ktoré spolu zvierali ostrý uhol (87 °). Spodná bola silná 75 mm a zvierala uhol 30 °. Horná mala 40 mm a bola sklonená pod uhlom 63 °. Na spodnej doske boli dve masívne oká pre uchytenie ťažných lán. Na hornej doske potom bol úchyt prútovej antény rádiostanice. Z hornej dosky nosa vystupovala čelná stena kabíny tanku. Bola pod uhlom medzi 30 ° a pancier tu bol silný 75 mm. Uprostred čelnej steny bol obdĺžnikový priezor vodiča. V prípade nebezpečenstva sa priezor uzatváral krytom a vodič potom vyzeral z vozidla len štrbinou v kryte. Napravo od priezoru bol inštalovaný reflektor. Prototyp ešte nemal krátky blok guľometu, ten bol inštalovaný až na sériové tanky. Pri sériových tankov bol tiež pomerne často na čelnú stenu kabíny navarovaný doplnkový pancier o sile až 35 mm.
V ľavej časti stropnej dosky kabíny bol kruhový prielez vodiča, ktorý sa uzatváral jednodielnym poklopom. Strop kabíny bol pred vežou a kúsok za ňou silný 40 mm. Nad motorovým priestorom to bolo už "iba" 30 mm. Pancierované dno trupu bolo riešené podobne. Predná polovica mala 40 mm a pod motorovým priestorom sa doska zužovala na 30 mm. Iste stojí za zmienku, že najmodernejší nemecký tank tej doby, PzKpfw IV Ausf. D vyrábaný od septembra 1939, mal na čelnej doske trupu pancier rovnakej sily ako malo dno motorového priestoru sovietskeho KV-1 (teda 30 mm). Exponovanosť týchto dvoch miest je pritom samozrejme neporovnateľná.
Stále ešte v prednej polovici trupu a v jeho pozdĺžnej osi bola umiestnená veža tanku. Veža bola zváraná aj nitovaná, mala šesťboký pôdorys so zaoblenou zadnou časťou. Zaoblenú zadnú časť mali aj veže prvých sériových tankov. Neskoršie sériové veže už mali zadnú časť veže hranatú. Od roku 1941 začali byť na tanky montované odolnejšie veže odlievané.
Z čelnej steny veže vystupovala pologuľatá maska ​​kanónu resp. kanónov. Táto maska ​​bola silná 90 mm, celá čelná stena veže potom mala na hrúbku 75 mm. Rovnako silné boli aj bočné a zadné steny veže. Stropná doska potom mala 40 mm. Tieto údaje platili ako pre prototyp, tak pre skoré sériové tanky. U prototypu boli vo veži inštalované dva kanóny. Naľavo silnejšieho kalibru 76,2 mm, napravo slabší ráže 45 mm. Sériové tanky boli vyzbrojené už len jedným kanónom a to kalibru 76,2 mm. Jeho konkrétny typ sa počas výrobného obdobia menil. U prvých sériových strojov to bol typ L-11.
Ako dva rohy vystupovali zo strechy veže dva periskopické zameriavače. Medzi nimi bolo potom ústie ventilátora a ďalej vzadu bol uprostred kruhový prielez pre nástup a výstup osádky, ktorý sa uzatváral jednodielnym poklopom. Sériové tanky mali na veži tiež sadu štyroch pevne umiestnených pozorovacích periskopov. Po jednom smerom na každú bočnú stranu a dva smerujúce vzad. Prototyp pravdepodobne nebol týmito periskopmi ešte vybavený. V bočných stenách veže boli štrbinové priezory a pod nimi malé kruhové otvory pre paľbu z ručných zbraní. Uprostred zadnej steny veže bol inštalovaný guľomet typu DT kalibru 7,62 mm, ktorý slúžil na odháňanie živej sily útočiacej na zadok tanku.
V zadnej časti tanku bol motorový priestor. Hneď za vežou bol servisný otvor a po jeho stranách dva menšie pozdĺžne otvory pre prívod vzduchu k pohonnej jednotke. Tie boli chránené mrežou. Za týmito otvormi boli zo stropnej dosky vyvedené dva výfuky. Ešte ďalej smerom k zadnej časti boli potom dva kruhové otvory pre servisný prístup k prevodovke. Pohonnou jednotkou tanku bol dvanásťvalcový diesel V-2, ktorý dával maximálny výkon 600 koní pri 2000 otáčkach za minútu. Prototyp bol však ešte osadený slabšou verziou tohto motora s výkonom 500 koní. Prevodovka umožňovala radiť päť rýchlostných stupňov pre jazdu vpred a jeden pre cúvanie. Samotný zadok tanku bol tvorený dvoma zaguľateniami. Pod hornou zaguľatenou časťou, ktorú tvoril pancier o sile 60 mm, sa skrýval ďalší zamrežovaný ventilačný otvor. Na spodnej zaguľatenej časti boli dve oká pre uchytenie vlečných lán a pancier tu bol silný plných 75 mm. Horná zaguľatená časť bola neskôr nahradená rovno sklonenou doskou. Posádku tanku tvorilo päť mužov. Vodič a radista sedeli vedľa seba v prednej časti trupu. Radista mal zároveň na starosti obsluhu trupového guľometu. Zvyšní traja muži mali svoje stanovište vo veži. Bol to jednak strelec z kanónu, mladší mechanik, ktorý obsluhoval zadný vežový guľomet a konečne veliteľ tanku, ktorý zároveň fungoval ako nabíjač kanónu.
Počas boja, pokiaľ nebolo treba páliť zo zadného guľometu, musel mladší mechanik zostúpiť z veže do trupu, aby nebol zranený záklzom kanónu. Z uvedeného je zrejmé, že zatiaľ čo mladší mechanik sa počas boja väčšinou bez úžitku "zašíval" vnútri trupu, veliteľ mal plné ruky práce s riadením činnosti celej osádky a nabíjaním kanónu zároveň. Toto nešťastné rozdelenie úloh bolo zmenené až u modernizovaného tanku KV-1S roku 1942.
 
Uvedenie do prevádzky :
Po továrenských testoch prototypu boli odstránené odhalené nedostatky a 5. septembra 1939 bol stroj naložený na nákladný vagón a odoslaný do Moskvy. Tu bol 23. septembra predvedený armádnym špičkám spolu s konkurenčnými prototypmi SMK a T-100. Hoci sa počas porovnávacích testov objavilo u KV asi dvadsať rôznych porúch, viedol si tento stroj najlepšie zo všetkých testovaných prototypov. Zamietavý verdikt však zatiaľ nebol vynesený ani nad jedným z tankov. Namiesto toho boli pre všetky z nich navrhnuté úpravy a prototypy putovali späť do svojich materských tovární k ich realizácii. KV dorazil späť do leningradského závodu 8. októbra 1939 a konštruktéri a robotníci sa ihneď pustili do práce.
Po vykonaní navrhnutých úprav bol tank znovu podrobený továrenským skúškam. 30. novembra ich však prerušilo vypuknutie vojny s Fínskom. Čoskoro potom prišlo rozhodnutie o vyslaní všetkých troch prototypov do ostrého boja. Za týmto rozhodnutím nebol v žiadnom prípade nedostatok inej bojovej techniky, lebo Sovieti mali proti Fínom v počte tankov prevahu cca 200: 1. Bojisko Zimnej vojny proste malo poslúžiť ako unikátny a úplne realistický skúšobný priestor.
 
Sériovo vyrábané typy :
KV-1 (model 1939, model 1940 A-E a KV-1S)
KV-2
KV-8 (var. KV-8 a KV-8S, plameňometná verzia KV-1, plameňomet + 45mm kanón)
KV-85