SMREK L. s.r.o.

súkromné stránky

Prekladač - Translate

Návštevnosť
DnesDnes177
VčeraVčera234
CelkomCelkom44203

Ťažký tank Tiger

tigeri saumurPanzerkampfwagen VI Tiger (tiež PzKpfw VI, Tiger ausf.E či SdKfz 181) bol nemecký ťažký tank vyvinutý za druhej svetovej vojny. Vyrábaný bol od augusta 1942 do augusta 1944, celkom bolo vyprodukované asi 1 347 strojov.

Po prehratej 1. svetovej vojne bolo Nemecko viazané Versaillskou zmluvou, podľa ktorej nesmelo vyrábať a vlastniť zbrane mnohých typov, medzi ktoré patrili pochopiteľne aj tanky. Napriek tomu sa mu podarilo tajne uskutočňovať testy s tankami, ktorých pracovné názvy boli Leicht Traktor, Grosstraktor či Neubaufahrzeug.
Po nástupe Hitlera k moci Nemecko zmluvu ignorovalo a postupne začal vývoj a výroba nových strojov. V roku 1937 získala firma Henschel zákazku na zhotovenie prototypu ťažkého tanku DW1, Henschel však začal práce na vývoji oveľa väčšieho vozidla - 65 tonového VK 6501. Svoje ponuky predložili i firmy Daimler-Benz, MAN a Porsche, takže sa objavili prototypy tankov VK 3001, VK 3601 a VK 4501. Dňa 20. novembra 1941 mali nemeckí inžinieri možnosť skúmať ukoristený tank T-34 v neporušenom stave, čo u nich a na vojenských predstaviteľov vyvolalo zdesenie. Bol prerušený projekt VK 3001/3601 a všetky dostupné prostriedky boli sústredené na vývoj ťažšieho tanku, ktorý by prekonal sovietsky T-34.
V deň Hitlerových narodenín 20. apríla 1942 predstavili firmy Henschel aj Porsche hotové prototypy strojov VK 4501, ktoré dostali názov PzKpfw VI. Tiger. Bolo rozhodnuté, že tieto tanky bude vyrábať favorizovaná firma Henschel, rozpracovaných 90 kusov (v drvivej väčšine bez veže, ktorú jednotne vyrábal Krupp) Porscheho Tigrovi sa stali základom pre stíhač tankov Elefant s pevnou vežou.
 
Konštrukcia :

Tank Tiger bol vôbec prvé bojové vozidlo svojho druhu od prvej svetovej vojny, ktorého konštrukcia vychádzala z reálnych bojových skúseností, ponechávajúc stranou trochu zavádzajúcu lekciu španielskej občianskej vojny. Jeho celková hmotnosť dosahovala takmer dvojnásobku hmotnosti raných T-34 / 76A. Jeho konštrukcia nemala zabezpečiť iba prevahu nad týmto sovietskym strojom, ale išla o krok ďalej. Tank svojou úrovňou ochrany posádky a palebnou silou podstatne prekonával všetky dosiaľ skonštruované vozidla. Na druhú stranu enormný veľkosť tanku, výrobná náročnosť, veľká hmotnosť a z toho plynúce vyššie obstarávacie náklady spôsobili, že tank nemohol byť na bojisku nikdy viac než príležitostným hráčom.

Mohutné pancierovanie a ničivá palebná sila sú dve vlastnosti, ktoré sa tanku Tiger úplne oprávnene pripisujú. Napriek tomu sa jedná len o dva z celého radu faktorov, ktoré determinujú efektívnosť tanku v boji. Na sile panciera si dali nemeckí inžinieri celkom dosť záležať, avšak konštrukcia bola pomerne zlá, pretože tu neboli takmer žiadne šikmé plochy. Všetky exponované vertikálne a takmer vertikálne plochy - spodná a horná časť čelného panciera korby, bočné strany veže a zadnej časti korby, ktorá mala rovnaký sklon ako horný čelný pancier (81 °) - mali max. hrúbku 100 mm. Najexponovanejšie oblasť, čelná strana veže, bola 120mm silná a väčšinu jej plochy tu ešte zosilňoval pancierový kryt základne hlavne kanónu. Avšak keby napr. čelný pancier mal sklon 35 stupňov, poskytoval by oceľový plát hrúbky 60 mm posádke rovnakú ochranu, ako 100 mm hrubý kolmý pancier Tigrovi. Tank tak mohol získať úsporu hmotnosti v prospech svojej pohyblivosti. Slabinou bol tiež spočiatku pomerne slabý 25 mm pancier na strope veže a korby. Tigre sa stávali vyhľadávaným cieľom britských lietadiel Hawker Typhoon, amerických P-51 Mustang či sovietskych bojových Iľjušin Il-2, na čo Nemci reagovali v polovici roka 1944 zosilnením hrúbky stropu veže na 45 mm.

Pôvodnú hlavnú výzbroj mal tvoriť kanón 7,5cm L / 70 KwK42 [2], avšak Hitler presadil montáž 8,8cm L / 56 KwK36 kanónu, ktorého strely mali paradoxne nižšiu priebojnosť panciera, než u menšieho kanónu. Pre porovnanie: protipancierová strela Pzgr.39 ráže 7,5 cm mohla prestreliť 110mm silný pancier (Pzgr.40 s volfrámovým jadrom bola schopná prebiť až 150mm pancier) so sklonom 30 ° na vzdialenosť 1000m. Použitá zbraň však aj napriek väčšiemu kalibru 8,8cm prebíjal za rovnakých podmienok 100mm a 138mm. Ovšem prieniku tejto strely do nepriateľského stroja, znamenal takmer vždy istú smrť posádky a zničenie stroja a aj pokiaľ neprebil, často sa stávalo, že jednoducho otrhol nepriateľskému tanku vežu zo závesu. Rozdiel vo výkonoch bol daný rýchlosťou striel. U dlhšieho 7,5 cm kanóna bola úsťová rýchlosť strely 925m / s, resp. 1120 / s pre vyššie spomínané druhy striel, oproti 773 m / s a ​​930 m / s v prípade 8,8 cm KwK36. Tradične dobrá bola optika, v ktorej bolo nacistické Nemecko na svetovej špičke.

K otáčaniu veže slúžil hydraulický a - pri poruche - ručný mechanizmus, ktorý bol však zložitý a značne pomalý, hydraulické ovládanie bolo nepresné. V správe, ktorú po skončení vojny vypracovali britskí dôstojníci, sa oi. píše, že "pracovisko strelca má značné nedostatky, je veľmi stiesnené, prvky na ovládanie kanónu majú nevhodný tvar a sú zle umiestnené. Prostriedky na mierenie nie sú primerané, len nabíjač má k svojej práci zodpovedajúce podmienky. "Správa kritizuje tiež pracoviská radistov - strelca, veliteľa vozidla a vodiča. Radista - strelec ovládal guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm pomocou pištoľovej rukoväte a čalúnenej opory hlavy na nosnej konštrukcii. Podľa spomínanej britskej správy "táto opierka neustále doliehala na hlavu strelca a spôsobovala mu neúnosné nepohodlie."

Tank bol poháňaný motorom firmy Maybach HL210 s výkonom 642 koní, neskôr Maybach HL230 s výkonom o 52 koní vyššom. Motory tohto fakticky monopolného nemeckého výrobcu boli same o sebe vynikajúce, avšak ťažko mohli fungovať v tanku, ktorého skutočná hmotnosť prekročila o 25% hodnotu stanovenú technickými podmienkami. Motor musel pracovať v bojových podmienkach často na plný výkon, čo viedlo k jeho prehrievaniu. Akonáhle prekročila prevádzková teplota 95 ° C, dochádzalo k prenikaniu chladiacej kvapaliny do mazacieho okruhu. Najvyššia rýchlosť tanku pri maximálne povolených otáčkach motora bola 38 km / h, čo však bolo o 3 km / h menej, než u tanku M4 Sherman a dokonca o 18 km / h menej, než u T-34/85. Motor mal každopádne ohromnú spotrebu paliva, hoci jej presné vyčíslenie je predmetom kontroverzie. Ak napr. T-34 spotrebovala pri jazde v teréne 1,84 - 2,5 litrov nafty na 1 km, potom jeho spotreba predstavovala 7,8 - 10 litrov benzínu na 1 km.

Zajatí nemeckí vojaci ohromovali spojeneckých vojakov tvrdením, že plná nádrž (567 l) málokedy vystačila na viac ako 2,5 hodiny činnosti v terénnych podmienkach. Analogická situácia, ako s motorom, bola aj s inak vynikajúcou hydraulicky ovládanou prevodovkou. Tá síce bola ľahko ovládateľná a získala si u vodičov tankov veľkú obľubu. Na voliči bolo dokonca možné nastaviť osem rýchlostí pre jazdu dopredu a štyri rýchlosti pre jazdu dozadu. Zložitej prevodovke bolo však potrebné venovať svedomitú starostlivosť, čo v bojových podmienkach bolo ťažké. Z výsluchov zajatých nemeckých vojakov je zrejmé, že zlyhanie prevodovky bolo najčastejšou príčinou vyradenia tanku z ďalšej činnosti. Tank mal aj celkom dobrý podvozok s presadenými kolesami a 725 mm pásmi. Tento systém však narazil na nepredvídaný problém - v drsných klimatických podmienkach zamŕzalo u dočasne odstavených tankov blato a topiaci sneh medzi kolesami, čo bránilo ich ďalšiemu pohybu. Nánosy hliny a kamenia medzi pojazdovými kolesami spôsobovali spadnutiu pásu z ozubeného kolesa alebo jeho pevné vzpriečenie. K podobným problémom dochádzalo tiež pri cúvaní alebo otáčaní v bažinatom teréne. Nepojazdné tanky sa stávali ľahkou korisťou protivníka. Aj samotný pohyb v podmienkach východnej fronty bol pre Tigery, ktorých merné zaťaženie bolo 1,04 kg / cm², dosť podstatnou slabinou, ktorú sa osádky sovietskych tankov naučili využívať. Ďalšou komplikáciou bola výmena úzkych pásov pre transport na železnici za široké bojové.

Vojnové použitie :
Prvýkrát boli tanky Tiger nasadené do bojov v septembri 1942 na východnom fronte v Leningradskej oblasti v počte 3 kusov, avšak bez valného efektu (všetky tri zapadli a podarilo sa zachrániť len jeden, zvyšné dva boli zničené pred Sovietmi). Niektoré stroje zapadli v rozbahnenom teréne, iné postihli mechanické závady. Jediným kladom bola skutočnosť, že žiadna z protitankových zbraní neprestrelila pancier tanku, aj keď došlo k niekoľkým poškodeniam kanónu sovietskymi protitankovými strelami.

V závere roka 1942 boli odoslané prvé Tigery do Tuniska, aby čelili náporu spojencov. Začiatkom roku 1943 sa zapojili do bojov s pomerne dobrými výsledkami, avšak závady prevodovky, riadenia i problémy s pojazdovými kolesami ich vyradilo z činnosti viac, než bojové strety s nepriateľom.

V tom čase sa v Severnej Afrike objavili prvé americké tanky M4 Sherman, ktoré síce na Tigre nestačili, ale ktoré mali postupne zvyšujúcu sa početnú prevahu. Západní spojenci sa rovnako ako Sovieti rozhodli ísť cestou výroby stredných tankov vyrábaných vo veľkom množstve. Dňa 16. januára 1943 sa sovietskym vojakom podarilo ukoristiť jeden nepoškodený tank Tiger, ktorý bol dokonca vozidlom veliteľa roty. (Inak tanky mali vo svojej výzbroji aj likvidačný granát, čo bola nálož k zničeniu hlavne - nemecky die Rohrzerstöhrladung). Ak sa stal tank nepojazdný a hrozilo, že padne do rúk nepriateľa, nabíjač vsunul nálož do hlavne a aktivoval ju. Posádka musela tank rýchlo opustiť, vzápätí explózia odtrhla hlaveň dela. V máji toho istého roku mala Červená armáda všetky dôležité informácie o slabých a silných stránkach tohto obrnenca a mohla tak začať s realizáciou príslušných protiopatrení. V tejto dobe začalo prúdiť na východný front stále viac Tigrov a začali sa dostavovať prvé výsledky.

Veľmi úspešne si posádky viedli v bojoch u Charkova na jar 1943. Medzi nemeckými vojakmi sa objavila sorta tankistov (tankových es), ktorí svojimi strojmi ničili desiatky nepriateľských tankov a bojových vozidiel. Treba však uviesť, že takých špičkových osádok bolo pomerne malé množstvo. S narastajúcou bojovou činnosťou Tigrov začalo dochádzať k ich stratám, ktoré boli spôsobené mínami, zásahmi, terénnymi prekážkami a mechanickými poruchami. Začiatkom júla 1943 sa rozhorela bitka pri Kursku, pri ktorej síce Nemci zničili viac sovietskych tankov, než stratili, avšak straty už na rozdiel od protivníkov nestačili nahradiť. V tejto bitke sa ukázalo, že tank Tiger má kvôli svojej ťažkopádnosti a značnej spotrebe paliva nízku schopnosť vedenia útočného boja spojeného s častou zmenou palebného postavenia. Preto bol zatlačený do boja obranného, ​​k čomu sa paradoxne výborne hodil.

V júli bola na Sicílii premiestnená rota ťažkých tankov, avšak výsledkom ich pôsobenia boli vážne a úplne zbytočné straty Tigrov. Niektoré sa zaboril v teréne, iné zostali stáť kvôli mechanickej poruche. Pri evakuácii zo Sicílie zostal Nemcom iba jeden tento tank z pôvodných sedemnástich. Z ďalších bojov v Taliansku stojí za zmienku bitka pri Monte Cassine, kde Nemci počas 48 hodín stratili pätnásť zo svojich šestnástich Tigrov. V priebehu roka 1943 prešiel Tiger niekoľkými malými zmenami v sile panciera, lepšej optike a pojazdovými kolesami. Na pancier sa začala nanášať pasta "Zimmerit", ktorá mala brániť v prichyteniu magnetických min.

Keď vykonali Spojenci roku 1944 inváziu v Normandii, mali tam Nemci celkom štyri tanky Tiger. Bolo tam tiež päť Königstiger, avšak tie boli tak nespoľahlivé, že boli odoslané radšej do Nemecka, aby nepadli do rúk nepriateľa. Koncom septembra 1944 takmer definitívne zastal upadajúci prísun nových ťažkých tankov z továrne v Kasseli. Po prvom októbri továreň opustilo iba 44 Tigrov. Pri protiútoku v Ardenách v decembri 1944 mali Nemci na západnom fronte len 35 týchto tankov. Na jar 1945 sa zvyšné ťažké tanky zo západného frontu presunuli na front východný. Podstatná časť nemeckých ťažkých tankov bojovala už od roku 1943 proti Sovietom, kde utrpeli veľké straty, ktoré nešlo nahradiť. Ak v polovici roka 1944 predstavoval počet použiteľných Tigrov čísla 670, potom na konci roka to bolo 316 a vo februári 1945 len 216 strojov. Kapitulácia nemeckej armády v máji 1945 znamenala aj koniec tanku Tiger, ktorý sa stal skutočným symbolom nemeckej vojenskej sily a ktorý z mnohých hľadísk predznamenal vývoj moderných tankov.

Hodnotenie :
Ťažký tank Tiger mal v niektorých ohľadoch závažné nedostatky. Bol to ťažkopádny obor, jeho motor a prevodovka neboli dimenzované pre pohon tak ťažkého vozidla. Trpel veľmi často mechanickými poruchami, mal veľkú spotrebu paliva a obmedzený dojazd. Podvozok s presadenými kolesami bol zložitý, jeho riadna údržba v bojových podmienkach takmer nemožná. Rýchlosť motorického otáčania veže bola príliš malá, nehovoriac o ručnom otáčaní. Streľba na pohyblivé ciele bola obtiažna, kanón nemal stabilizátor, takže tank nemohol viesť presnú streľbu za jazdy. Proti tomuto zoznamu vád stoja mohutné pancierovanie a výborný kanón, čo boli dva dôležité faktory, ktoré z tanku Tiger urobili obávanú zbraň na bojiskách druhej svetovej vojny.
 
Modifikácie :
Tankov Tiger bolo vyrobené pomerne malé množstvo, takisto jeho obmien nebolo veľa. Okrem základnej varianty SdKfz 181 boli najobvyklejšími stroji veliteľské tanky SdKfz 267 a SdKfz 268, ktoré boli zbavené spriahnutého guľometu, miesto ktorého bola montovaná výkonnejšia rádiostanica s väčšou anténou. Kvôli demaskujúcemu účinku tejto antény sa ale veliteľské vozidlá stávali vyhľadávaným cieľom kanónov v ich blízkosti. Niekoľko málo Tigrov bolo prestavané na ženijné tanky Bergepanzer (Sd.Kfz. 185). Ďalšou modifikáciou tanku bolo útočné delo kalibru 38 cm Sturmtiger.
Podvozky, ktoré vyrobila v roku 1942 firma Porsche, sa stali základom pre stíhač tankov Ferdinand (SdKfz 184). Ferdinand bol ťažký stíhač tankov, postavený na Porscheho podvozku, ktorý bol pre tank Tiger zamietnutý, ale bola škoda 90 už vyrobených kusov rozobrať, preto na neho bol umiestnený výkonnejší kanón ráže 88mm s dĺžkou hlavne 71. Posádka bola chránená veľmi silným pancierom (200mm na čele, zvyšné steny 80mm). Verzia Elefant bola vylepšená o guľomet MG 34 umiestnený v pravej časti prednej steny a o širšie pásy.